Na túto otázku je niekoľko odpovedí. Dá sa začať aj v 6-tich rokoch, v 12-tich aj v 18-tich rokoch, v 24-tich rokoch alebo aj v štyridsiatke. Každý z tých začiatkov má svoj priebeh a primerané očakávania. Podľa toho, kedy začnete, dvíha sa, či prípadne klesá pravdepodobnosť dosiahnutia dokonalosti v tomto športe.

V tomto období života dieťaťa sa už dá začať. Či to odporúčam alebo nie, sa odpovedať nedá, pretože to závisí vždy od konkrétneho jedinca a na okolí, v ktorom žije (okolie = rodina a spoločnosť, resp. komunita). Pre 6-ročné deti musí byť v každom prípade squashový tréning viac „fun" ako drina. Čiže viac zábavy, hry, súťaží a spoločných akcií detského kolektívu, ako individuálny tréning. Ak položíte základy dobrého vzťahu dieťaťa k fyzickej námahe, tzn., že pokiaľ dieťa v tomto veku bude brať squashový tréning ako zábavu, a nie ako niečo nepríjemné, máte na dlhý čas vyhrané. Indikátorom miery atraktívnosti tréningu pre dieťa napríklad je, že mu po istom čase poviete „vieš čo, dnes som unavený, nemôžem ťa na tréning zaviesť, zostaneme doma a ty si môžeš robiť, čo chceš". Ak je dieťa sklamané a presviedča vás o tom, že by tam chcelo ísť, je veľmi dobré znamenie.

Samozrejme, že kroky trénera by okrem zábavy a hry mali jasne smerovať k rozvoju všetkých pohybových schopností dieťaťa. Nielen tých, ktoré sú pre squash najdôležitejšie, ale potrebné je rozvíjať dieťa ako celok. Nie len cvičiť búchanie do lopty sprava a zľava. Treba mať na pamäti, že napríklad všeobecná obratnosť sa dá zdokonaľovať iba do určitého veku (do 12-13 rokov) a preto toto obdobie treba využiť na všetko, čo budúcemu hráčovi v jeho rozvoji pomôže.

Avšak to najdôležitejšie, čo sa musia malí squashisti naučiť, je:
- mať pozitívny vzťah k tréningu ako k forme fyzickej námahy,
- zvyknúť si na úlohu trénera v tréningovom procese,
- zvyknúť si na trénera ako na autoritu (a nie ako na kamaráta),
- osvojiť si tréningové návyky (prísť na tréning načas, rozcvičiť sa, nenapchať sa keksíkmi pred tréningom, vypiť dostatok vody 30 min. pred tréningom, zoznámiť sa so strečingom atď.)
- ďalšie veci: naučiť sa prehrávať, zistiť, čo je to športová konkurencia, atď.

Toto všetko sa dieťa nenaučí samo. Do tohto „športového" sveta ho musí uviesť tréner, pokiaľ na to má (nie každý tréner je toho schopný). V každom prípade úplne najdôležitejšie zo všetkého je, aby dieťa prežívalo počas skorého začiatku tréningového procesu pozitívne emócie. Inými slovami, aby na kurte bolo šťastné a veselé. Opakujem „šťastné a veselé šesťročné dieťa". Aby sa smialo a malo chuť súťažiť a byť lepšie. Ak sa toto trénerovi podarí, je to sľubný začiatok ďalšej squashovej dráhy. Ak to tak nie je, niečo nefunguje tak dobre, ako by mohlo. Čo to je, na to už musíte prísť vy v spolupráci s trénerom.

Výhody a nevýhody začatia tréningového procesu v šiestich rokoch života dieťaťa:
- výhoda: pokiaľ dieťa „vydrží" a bude pravidelne trénovať, môže mať v cca 15 rokoch úplne stabilizovanú a zvládnutú techniku tak, že mu to otvorí dvere k najvyšším priečkam národného, príp. svetového rebríčka, resp. bude mať na to tie najlepšie predpoklady (konkurencia v squashi je niekoľkonásobne menšia ako v tenise a na Slovensku zatiaľ nie je žiaden hráč, ktorý by tak skoro začal, pričom by dnes mal aspoň 17 rokov, takže priestor pre mladé talenty tu stále je),
- nevýhoda: keď začneme s dieťaťom pracovať tak skoro, môže sa veľmi ľahko stať, že mu squash po pár rokoch „polezie na nervy" a v období puberty jedného krásneho dňa s úsmevom (alebo s plačom) na tvári zahlási „mami, tati...ja končím!!!". Za tento stav môže byť zodpovedný nesprávny prístup trénera a rodičov alebo ďalšie dôvody, ktorých je asi tisícpäťstošesťdesiatsedem, takže ich s kapacitných dôvodov menovať nebudem.)

Pokiaľ začíname okolo 12-teho roku života, máme pred sebou už dieťa, ktorému je dobré venovať sa individuálne, pretože začiatky úderovej techniky môže zvládnuť relatívne rýchle. Nie je tu už taký problém udržať koncentráciu dieťaťa, na druhej strane napr. všeobecná obratnosť. Pokiaľ nie je dostatočne rozvinutá, napr. z iného športu, ktorý dieťa robilo predtým, tak túto pohyblivosť pobytom na kurte nezlepšíme. Napriek tomu, je aj toto vek, ktorý môže viesť k úspechom a všetko závisí od individuálnych schopností hráča. V každom prípade, stabilizácia techniky úderu trvá cca 5 rokov, čo však závisí od celkovej tréningovej záťaže. Inými slovami, po odohraní povedzme 5 miliónov úderov (vychádzam z obdobných výskumov z tenisu) môže byť technika úderu a pohybov hráča na kurte natoľko zautomatizovaná, že môžeme prehlásiť, že je stabilná, resp. stabilizovaná. Napriek tomu, že je šanca dosiahnuť na tie najvyššie priečky menšia, určite je to vek, kedy sa oplatí do tohto športu dieťa „zatiahnuť". Platí to hlavne v dnešnej dobe, ktorá ponúka neskutočné množstvo informačného a mentálneho odpadu zabaleného v krásnych obaloch, ktoré propagované nenásytnými obchodnými spoločnosťami učia ľudí iba to ako míňať peniaze a zabudnúť na seba samého a svojich blízkych. Takže, nedajte sa a zoberte svoje deti a poďte hrať hneď teraz!

Aj tu sa dá pomýšľať na úspech, hlavne, ak má človek za sebou iný raketový šport. Spomínam si na môjho brata, ktorý začal tenisom, potom v trinástich rokoch prešiel na volejbal a neskôr hrával extraligu za Inter Slovnaft Bratislava. Po 9 rokoch zo zdravotných dôvodov (bolesť kolien) prešiel na squash. Začal som s ním trénovať ja a po dvoch rokoch sa dostal na rebríčku medzi prvých 25 hráčov. Hoci v dnešnej dobe by to už zrejme nebolo možné (je tu už veľa hráčov, ktorí začali v mladom veku), stále je to veľmi individuálne a závisí to od individuálnych schopností hráča. Pokiaľ má hráč dobré základy hlavne z tenisu alebo bedmingtonu, jeho squashový začiatok môže byť veľmi rýchly. Na druhej strane, pokiaľ sa jedná o „poleno", ktoré doteraz žiaden šport nerobilo, bude to ťažký boj.

Zdravím dámy a páni! Predpokladám, že už máte niečo za sebou a pokiaľ je to niečo športová minulosť, tým lepšie. Je jedno, aký šport ste robili či nerobili. Pol hodina na kurte úplnému začiatočníkovi zoberie toľko energie, že bude mať dosť na 3 dni. Ale to sa samozrejme veľmi skoro zmení. Dôležité je vydržať a to najhlavnejšie je, naučiť sa pohybovať po kurte tak, ako sa má. To je 80% úspechu. Takže smelo prejdite na kapitolu 11 Pohyb po kurte a tiež na 10 Základný forehandový a backhandový úder.

Toto je otázka, ktorá úzko súvisí s ambíciami hráča, s tým, na akej úrovni squash hrá a čo chce dosiahnuť. V každom prípade squash výkonnostných hráčov sprevádza kondičná príprava. Pokiaľ niekto chce byť výkonnostný hráč a na kondičnú prípravu sa vykašle, ďaleko sa nedostane. Z dlhodobého hľadiska potrebuje každý vrcholový športovec niekoľko ďalších športových činností okrem svojej hlavnej činnosti na to, aby „udržal business v pohybe". Čiže aby malo jeho telo potenciál na maximálny výkon na kurte, nato iba squash nestačí.

Čiže ľahké činky, ťažké činky, bazén, strečing, expander, beh, špeciálny beh na kurte, bežiaci pás, bicykel, korčule plus doplnkový šport napr. tenis ľavou rukou (pokiaľ je hráč pravák a naopak). Toto je výťah z toho, čo by mohol všestranný hráč absolvovať. Čo a ako a pri akej záťaži absolvovať, to závisí od konkrétneho tréningového plánu pre konkrétneho športovca, ktorý vypracuje kondičný tréner. Nato, ako bude plán vyzerať a čo konkrétne bude obsahovať, bude treba vstupné kondičné prípadne psychologické testy športovca, ktoré ukážu, kde sú rezervy, na ktoré sa teba sústrediť.

Kondičná príprava detí do ukončenia vývoja ich organizmu (ukončenie vývoja pohybovej sústavy) sa musí zaobísť bez ťažkých činiek v posilňovni, ale švihadlo, medicimbal, bežné vybavenie telocvične, loptové hry, koordinačné hry, strečing a rôzne iné pomôcky dávajú kondičným trénerom dostatok priestoru na vytvorenie zaujímavého programu pre deti.

Kondičná príprava rekreačných hráčov v podstate neexistuje. Títo hráči sa venujú squashu iba „zľahka" a necítia potrebu navštevovať posilňovňu, aby boli o trochu lepší na kurte a samozrejme robia chybu. Nielen že budú lepší na kurte, ale aj v inej ťažkej životnej situácii sa budú cítiť istejšie a ich reakcia bude energickejšia. Druhá vec je, že väčšina ľudí na kondičnú prípravu jednoducho nemá čas.

S trénermi je to tak, ako s automechanikmi, s doktormi alebo právnikmi. Dáte im konkrétnu otázku a dostanete zakaždým inú odpoveď. Jeden povie to, druhý ono. Jeden doktor povie, že RTG netreba, pretože ten prst „zaručene nie je zlomený" a druhý Vás na RTG bez váhania pošle. Jeden právnik povie, že závet je nespochybniteľný, druhý si už taký istý nie je. Jeden automechanik by vymenil karburátor kvôli nesprávnemu vstrekovaniu, druhý povie, aby ste si vypláchli nádrž, lebo je tam špina, ktorá trisky v karburátore upcháva. Ako je z týchto rozhodnutí vidieť, sú značne protichodné a pokiaľ je prst naozaj zlomený, je veľká chyba, ak Vám RTG neurobia a ruku nezafixujú, pokiaľ vymeníte karburátor a v nádrži je naozaj špina, zbytočne vyhodíte niekoľko tisíc korún, navyše auto Vám skape znovu, a pokiaľ „nespochybniteľný" závet niekto napadne na súde a Vy prídete o majetok, ktorý ste mali zdediť, budete mať o jednu nočnú moru navyše.

Toto isté sa môže stať pri kontakte s trénerom. Jeden povie tak, druhý onak. Môže sa stať, že zmeníte trénera a on vyhlási, že dieťa „zle" drží raketu a že mu treba zmeniť držanie (rakety). Toto je jeden z najväčších zásahov, aké môže tréner počas obdobia stabilizácie techniky urobiť. Môže veľmi pomôcť, ale aj veľmi poškodiť v závislosti od toho, akú techniku má dieťa momentálne vyvinutú. Môžete naraziť na trénera, ktorý bude mať povahu „traviča studní" a ktorý svojím prístupom viac hráčov znechucuje ako motivuje. Môžete naraziť na človeka, ktorý sa tvári ako tréner, ale dieťaťu nevie vysvetliť, ako má hrať údery. Zažil som jedného tenisového trénera, ktorý v kuse hráčom rozprával vety ako „urob si priestor pre loptu“, „opri sa do úderu" a podobne. Vaše dieťa tomu nemusí, a na 99% ani nebude, rozumieť (na deti fungujú obrázky, ukážky, vizuálne a iné „okľuky" či predstavy, ktoré pomôžu konkrétny návyk zmeniť alebo posilniť). Často tomu nerozumeli ani rodičia a tým tento tréner mal šancu v ich očiach vyzerať ako „skúsený". Pravda však bola taká, že to bol tréner menej ako podpriemerný. Ale to samozrejme nevadí, nemôže byť každý výnimočný, len je dobré, keď to dokážeme aspoň trochu posúdiť, a deti zveríme do rúk človeku, ktorý ich posunie ďalej a správnym smerom. Jedna z metód ako čiastočne zistiť, kto je aký tréner, je - choďte sa pozrieť na jeho tréning s iným dieťaťom, najlepšie, aby o tom nevedel a aby si nevšimol, že ho pozorujete. Hneď si viete urobiť obraz o priebehu tréningu a keď už nie z odbornej stránky, tak aspoň z tej ľudskej.

Zoznam vecí, na ktoré by ste si mali dávať pozor pri výbere trénera pre dieťa:
- mal by vedieť, čo robilo dieťa na poslednom tréningu (keď nie z hlavy, mal by to mať zapísané),
- mal by byť na kurte načas,
- mal by jasne vedieť vymedziť hranice, čo si dieťa môže dovoliť a čo nie - byť pre dieťa autoritou, čo nemení názory zo dňa na deň,
- mal by byť autorita a nie večne usmiaty kamarát (kamarát nevie vymedziť hranice, autorita áno)
- mal by mať záujem vidieť dieťa na turnaji,
- mal by vedieť dieťa pochváliť a nielen pokarhať (karhať vie každý),
- mal by Vám pred tréningovým procesom povedať, kde je dieťa teraz a kam ho chce dostať,
- mal by trvať na tom, aby si dieťa viedlo tréningový a zápasový denník (ak už dieťa vie písať),
- mal by trvať na tom, aby sa tréning začínal rozcvičkou 15 minút pred začatím tréningu na kurte.

Toto sú veci, ktoré ja pokladám za dôležité. Samozrejme, iný automechanik Vám povie, že treba vymeniť karburátor :).

S touto situáciou sa určite stretnete a určite ju už poznáte. Ráno ste s zobudili a po obvyklom rituáli, keď sa ocitli pred dverami domu alebo bytu, ste boli Vašim dieťaťom uzrozumený s tým, že dnes sa do škôlky/školy jednoducho nejde a bodka. Z času na čas sa to stáva aj pri tréningovom procese a je to úplne normálne. Ľudia nie sú stroje a spomeňte si, koľko krát ste si predtým, ako sa ráno pozriete do zrkadla, povedali „dnes by som sa na tú robotu najradšej vy...". Kto by nechcel ráno zostať v posteli, keby sa mu peniaze samé dokotúľali na účet? Asi každý. A tak je to aj s tréningovým procesom. Navyše, často sa stáva, že dieťa necíti až takú potrebu trénovať, pretože to pre neho nie je práca, na príjme z ktorej je existenčne závislé. Dieťaťu obvykle stačí, keď zahrá smutnú pandu a od rodičov dostane, čo si žiada. K týmto prejavom typu „nechcem chodiť na tréning" však treba byť pozorný. Je to ako situácia, kedy Vás začne niečo bolieť. Bolesť je z medicínskeho hľadiska indikácia možného poškodenia, ktoré môže nastať alebo dokonca už nastalo. A tak je to aj pri tomto prejave odmietania tréningov. Z pohľadu psychológa je to jasný znak, že sa niečo môže stať, alebo sa už stalo. Takže je dôležité vedieť príčinu. Skúsime ich zhrnúť takto:

Pretrénovanosť - toto je najjednoduchšia situácia aspoň z pohľadu jej riešenia. Dieťa skrátka potrebuje vypnúť, načerpať psychickú energiu a oddýchnuť si. Nič viac, nič menej. Koľko oddychovať a ako, závisí od miery pretrénovanosti, ale pokiaľ je veľká, raketu môže hráč zavesiť na klinec aj na jeden mesiac a nič zlého sa nestane. Robí sa to aj preventívne, aby k pretrénovanosti nedošlo. V mesiacoch ako jún, júl sa zaradí „prázdny" motivačný mesiac, kedy hráč nebude robiť skrátka nič. Žiaden kondičný tréning ani tréning na kurte.

Ďalšie možné problémy - zámerne som z tohto podnadpisu vypustil jedno slovo, ktoré tam patrí, ale keby som ho tam nechal, väčšina čitateľov by kapitolu iba preletela. Takže slovo si nechávam pre seba a pokračujeme. Ešte dodám, že zoznam možných problémov, ktoré uvádzam nižšie, platí pre deti aj pre dorast.

A tak ďalej - určite existuje množstvo ďalších príčin, ktoré môžu byť aj kombináciou vyššie uvedených. V každom prípade si zapamätajte, že ak dieťa nechce chodiť na tréningy, neznamená, že sa na tento šport nehodí, alebo že na neho nemá. To, že na tento šport nemá, o tom nemôže rozhodovať dieťa, pretože na to nemá dostatok životných skúseností v porovnaní s Vami, resp. s trénerom. A keď niekto povie „nášmu Peťkovi sa squash nepáčil, tak sme s tým prestali...", tak za tým ja vidím toto:
- tréning bol nudný,
- nebola tam žiadna zábava,
- tréner ma nijak nezaujal,
- bol som sám na kurte, neboli tam žiadni noví kamaráti,
- v kuse som na turnajoch prehrával,
- nikto (rodičia) ma nepochválil, aj keď som prehral a hral dobre,
- mama (otec) ma na tréningu nechajú a ani nevedia, vlastne ako hrám, vôbec ich to nezaujíma,
- otec (mama) ak sú náhodou na tréningu, tak mi stále niečo hovoria, akože hraj lepšie a podobné sprostosti
- keď som na turnaji, otec chodí hore dole popred kurt, nervózny ako sviňa
- keď pokazím loptu, chytá sa za hlavu a pozerá do zeme a potom začne točiť hlavou...

No povedzte, chodili by ste vy na takéto tréningy a zápasy s takýmto trénerom a s takými rodičmi? Ja určite nie :).

Keď som chodil ešte na základnú školu, zemepis náš učila jedna „súdružka" učiteľka takmer v dôchodkovom veku. Pri výklade učiva nám často rozprávala vetu, ktorá znela zhruba takto „a teraz žiaci, vám poviem príklad z praxe, to preto, že sa vám snažím ukázať, ako to v živote funguje... ". Bola to jednoduchá pani a vetu povedala, pokiaľ si pamätám, so záhoráckym prízvukom. Jej príklad z praxe však nám ako deťom vyrazil dych: porozprávala nám príbeh chlapca, čo pravidelne naskakoval na vlak („toto sa robiť nemá", prízvukovala) a nakoniec skončil tak nešťastne, že prišiel o nohu. To, čo som ja videl na jednom turnaji, bolo z môjho pohľadu niečo podobné, aj keď k fyzickému zraneniu nedošlo. V každom prípade „toto sa robiť nemá...".

Popis situácie:
- na turnaj príde pán so synom, pôvodom z Moravy,
- syn má 14-15 rokov a nastupuje na zápas,
- otec si sadá na lavičku za sklenenou stenou kurtu,
- zápas sa začína,
- súper chlapca z Moravy má možno o rok menej, a ja ako rozhodca, tipujem vyrovnaný zápas,
- po pár odohraných bodoch začne otec komunikovať zo synom na kurte,
- jeho verbálny prejav je asi takýto: "hrej to s rozumem, nespi tam, jak tohle můžeš?!, to se mi jen zdá..., na co máš ty nohy?" atď.
- syn na jeho narážky nereaguje, iba sa na neho občas pozrie,
- s pribúdajúcim časom sa verbálna agresivita rodiča stupňuje, a ja ako rozhodca rozmýšľam nad tým, že mu niečo poviem,
- chlapec prehráva set a otec ho berie von, aby mu „niečo" povedal,
- scenár sa opakuje v druhom sete, ktorý chlapec prehráva tiež,
- v treťom sete otec komentuje každý chlapcov prehratý bod, a pokiaľ sa mu podarí loptu vyhrať, je ticho,
- prichádza séria prehratých lôpt, otec rýpe do chlapca viac a viac a je verbálne agresívny a prudko gestikuluje,
- zrazu chlapec kazí výmenu, vybuchne a zámerne trieska raketu o stenu, kým ju nerozmláti,
- otec to nevydrží a odchádza smerom k bufetu, chlapec zápas skrečuje,
- chlapec odchádza z kurtu, zápas sa pre neho končí, balí si veci,
- obaja sa stretávajú na schodoch, ktoré vedú od kurtov do vstupnej haly,
- otec na zdesenie okolostojacich, udiera chlapca celou silou po zátylku hlavy,
- chlapec ostane ako obarený, pomaly precitne a odchádza do šatne...

Nebol som pri tom, ako chlapca udrel. Dovolím si povedať, že na otcove šťastie, pretože by som sa ako otec chorého dieťaťa pravdepodobne nezdržal. Nezdržal pri pohľade na to, ako otec mláti svoje zdravé dieťa. Ako si nevie vážiť, že má zdravého syna, z ktorého môže byť vynikajúci športovec. Môj syn nemôže byť ani športovec, nieto ešte vynikajúci.

Takže tento „príklad z praxe" je pre mňa a verím, že aj pre mnohých z vás, primerane odstrašujúci. Samozrejme, že dôvody, prečo sa otec správa k synovi tak, ako sa správa, sú hlboké a hoci sa nedajú zmeniť lúsknutím prsta, dajú sa veľmi ľahko odhaliť. V každom prípade, otec by musel dostať poriadnu ranu „od života", aby svoje správanie sa k synovi zmenil a veci nechal plynúť tak, ako plynúť majú a budú. V každom prípade, pokiaľ by sa chcel zmeniť, navštívil by psychológa a pátral po tom, prečo bola jeho vlastná reakcia taká prehnaná a čo vlastne riadi racionálne rozhodnutia, a ako zvládať vlastné emočné tlaky, aby to neubližovalo okoliu.

Poznámka na záver: to, že tento otec bol Moravák, bola zhoda náhod, mohol to byť kľudne Slovák, Maďar, Poliak alebo ktokoľvek iný.

Takže, optimálne správanie sa rodiča počas zápasu znamená, že prítomnosť otca alebo matky počas zápasu nevyvolá stres, nervozitu, napätie v hráčovi a pôsobí ako motivačný, nie ako demotivačný faktor.

Dieťa si všímajte primerane
Pred zápasom si dieťa všímajte primerane, čiže ani ignorancia ani prehnané staranie sa a neustále opakujúce sa otázky typu „miláčik, nie si smädný?, nebehaj stále, spotíš sa a prechladneš!..." a podobné nezmysly. Je jasné, že treba vedieť, čo dieťa robí, ale pokiaľ Vás bude brať ako niečo, čo iba v kuse otravuje, nebude Vás brať vážne a Vaše slová bude väčšinou ignorovať. Je to podobné, ako keď by ste každé ráno vstali, otvorili okno a začali vrieskať „horí, horí". Prvý krát by susedia zavolali hasičov, ale na desiaty krát už psychiatra. Z tohto vyplýva, že, zatiaľ čo prvý krát Vás susedia brali vážne, po desiatom opakovaní Vás považujú za blázna. Deti sú v istom zmysle tiež Vaši susedia, takže pozor na to.

Rady počas zápasu
Pokiaľ Vás dieťa nepovažuje za „niečo, čo iba v kuse otravuje", budete mu vedieť počas zápasu aj niečo poradiť. Tu si však zapamätajte na veľmi dôležitú vec: poradiť dieťaťu správne je jedna vec, či to dieťa správne pochopí, je druhá vec, a či to vie aj na kurte správne zrealizovať, je tretia vec. Od momentu, kedy Vy vyslovíte vetu, ktorou akože radíte dieťaťu, ako vyhrať ďalší set, sa spúšťa proces, na ktorého konci môže byť zhruba toto:
- dieťa nepochopí, čo od neho chcete,
- dieťa je natoľko emočne vypäté, že Vás úplne ignoruje (nie zámerne),
- dieťa pochopí, čo chcete, ale nevie to na kurte zrealizovať (technika mu to neumožní),
- dieťa pochopí, čo chcete, vie to na kurte zrealizovať a aj to urobí,
- dieťa pochopí, čo chcete, ale nevie to na kurte zrealizovať (už nemá fyzické a duševné sily),
- dieťa pochopí, čo chcete, vie to zrealizovať na kurte, ale je demotivované - nemá dôvod, aby tak urobilo,
- dieťaťu poradíte nesprávne, v dôsledku čoho urobí nesprávne kroky.

Summa summarum z týchto siedmich narýchlo vybraných situácii bude Vaša rada úspešná iba v jedinom prípade, číselne je to 0,14 čiže s pravdepodobnosťou 14% bude Vaša verbálna intervencia úspešná a dieťa bude schopné zmeniť „niečo" v priebehu zápasu. A to sme ešte nehovorili o súperovi, ktorý toto ešte sťaží, pretože či dieťa niečo zmení a zápas sa začne vyvíjať priaznivejšie, závisí aj od reakcií súpera.

Čo som tým chcel vlastne povedať? Iba toľko, že netreba preceňovať a ani sa spoliehať na to, že počas priebehu zápasu môžete niečo úspešne zmeniť. Nemajte neprimerané očakávania (a to na nadväzujúce sklamanie a možné výčitky), že napriek tomu „...že som ti hovoril, že ho máš držať v zadnej časti kurtu...", dieťa nedokázalo súpera držať v zadnej časti kurtu. A pamätajte si, že máte šancu maximálne 14%, že Vaše slovné „čáry-máry" zaberú a dieťa zvráti priebeh setu či zápasu.

Berte na vedomie, že na kurte hrajú vždy traja hráči.
Môže to znieť divne. ale je to tak. Kto je tým tretím hráčom? Je to telesná schránka Vášho dieťaťa, ktorá stále niečo chce. resp. nechce. Nechce sa rýchlo pohybovať, stále chce piť, najradšej by nehrala voleje a najradšej by sa z T-čka ani nepohla a len tak si tam stála. Odpor tohto tretieho hráča musí dieťa prekonávať tiež. A to som ešte vynechal deti, ktorých schránka sa bojí, keď jej vlastník (dieťa) zápas prehrá. Vtedy sa telesná schránka vytasí s emóciami rôzneho typu, ktoré sú niekedy také silné, že vlastník schránky boj so „sebou samým" prehráva a zápas vzdáva. Navonok sa to prejavuje tak, že sa dieťa rozplače a nechce ďalej pokračovať v zápase, resp. v tréningu. Keď vidíte, že sa dieťa na kurte trápi, berte na vedomie, že má hneď dvoch súperov, jedného s raketou a s otcom sediacim na lavičke za sklom, a toho druhého ukrytého vo fyzickom tele, ktorý väčšinou s tým, čo dieťa chce a má na kurte robiť, nie je stotožnený.

Píšte si a analyzujte (platí pre celý proces športovej prípravy nielen na zápas)
Aby ste mohli realisticky zhodnotiť priebeh akéhokoľvek procesu v športovej príprave, musíte to mať na papieri od začiatku do konca. Pokiaľ to nemáte na papieri, neviete povedať, čo sa počas tréningového procesu, resp. počas zápasu stalo, a teda neviete presne, či pochváliť prípadne pokarhať (a hlavne, čo pochváliť a čo pokarhať). Že niekto prehrá zápas, môže mať rôzne príčiny a preto sa vyvarujte unifikovanej reakcie „...a nemohol/nemohla si hrať lepšie?" hlavne, keď ste zápas nevideli, a nemáte ani jeden fakt napísaný na papieri. Možno mohol hrať lepšie, možno nie. Možno bol súper nad jeho sily a napriek tomu, že vydal zo seba 80% (čo je pri deťoch veľmi veľa), jednoducho vyhrať nemohol. Takže moje odporúčanie je:
- tréningový denník (píše si ho dieťa samé),
- poznámky zo zápasov (píše rodič alebo tréner),
- výstupy s kondičných testov (dodá kondičný tréner),
- výstupy zo špeciálnych squashových testov (napr. max. počet úderov forhand drive do zadnej časti kurtu a pod.),

A budete mať vyššie uvedené záznamy v čase "T", viete povedať, kam dostal tréner dieťa v čase "T + 1 rok", ak to nemáte, môžete iba triafať naslepo. Toto všetko platí pre celý proces športovej prípravy, ale pre zápas tiež. Nechajte dieťa po zápase vydýchnuť, zosumarizujte fakty na základe toho, čo si napíšete, a vyzdvihnite svetlé momenty zápasu. Dieťa musí jasne vidieť, že v zápase bola aj také chvíle, keď ostatní tlieskali práve jemu. Tie menej úspešné časti zápasu spomeňte tiež, ale s menším dôrazov. O to viac sa však sústreďte, aby ste tieto situácie prebrali s trénerom, ktorý sa potom zameria na ich odstránenie v tréningovom procese.

Keď dieťa vyjde z kurtu, očakáva Vašu podporu
Ak chcete, aby dieťa nemalo počas zápasu stres práve z Vás, hneď ako vyjde z kurtu (hlavne po prehratom zápase), nedajte na sebe znať sklamanie, a privítajte ho, ako by ste ho nevideli 4 týždne. Skúste si v hlave premietnuť takýto pocit a pristúpte k nemu práve s týmto pocitom a objímte ho. Nič za to nedáte, ale dlhodobý výsledok bude, že keď Vás dieťa počas zápasu uvidí za sklom, nebude mať stres ani strach s Vašej reakcie = bude hrať lepšie. Bude uvoľnenejšie, a bude sa vedieť lepšie popasovať so zápasom ako niekto, kto je pod tlakom.

Čo myslíte, kedy budú členovia protiteroristickej jednotky rýchlejší, efektívnejší a presnejší? Keď budú zachraňovať cudzie deti zajaté na letisku na všetko odhodlaným fundamentalistom, alebo keď budú zachraňovať svoje vlastné deti? V prípade, že by to boli ich vlastné deti, viem si predstaviť, že niektorý z nich by mali veľký problém sami so sebou. Mohlo by sa stať, že by požiadali záložníkov, aby ich v tejto akcii vymenili, alebo na druhej strane by mali také vybičované emócie, že by sa mohli dopustiť mnohých chýb, ktoré by v inej situácii nikdy neurobili (toto ich velitelia veľmi dobre vedia, takže je možné, že by použili úplne inú protiteroristickú jednotku, ktorá nie je s deťmi vôbec spojená).

Takže stres, strach z reakcie rodiča na prehratý zápas, psychický tlak, sú faktory, ktoré doslova zabíjajú. Zabíjajú v nás kreativitu, radosť zo života, radosť z hry a znižujú výkon každému z nás bez ohľadu na vek a pohlavie. Heslo na záver „stresu stop!".

Stres a negatívne emócie nikomu nepridajú. U detí je to tým horšie, že ich správanie sa je s emóciami späté oveľa viac ako správanie sa dospelých. Dospelý človek vie veľa svojich pocitov zakryť a tváriť sa úplne inak, dieťa však nie. Peter, žiak základnej školy (prvý stupeň) toto ešte nedokáže, je úprimný, hovorí presne to, čo cíti. To je hlavný rozdiel medzi nami a deťmi.

Popis problémovej situácie:
- Peter chodí na tréningy cca 2-3 roky,
- po troch rokoch tréningu prichádza na prvý turnaj,
- prehráva v prvom kole,
- vychádza z kurtu, plače, nechce komunikovať s matkou ani otcom
- rodičia to nechápu, postupne nadobudnú dojem, že tento šport ich dieťaťu škodí...

Takže čo sa vlastne stalo? Je to skutočne tak, že squash tomuto chlapcovi „škodí"? Je záver rodičov správny?
Nie, záver je úplne mimo. Problém nie je v športe. Problém je v rodine, ktorá sa práve rozpadá...

Čo sa vlastne stalo v rodine? To, čo v mnohých iných manželstvách okolo nás. Dvaja dlhoroční partneri sa dostali do problémov so svojím vlastným spolužitím. Ich vzťah prestal fungovať. Čo to pre chlapca znamená? Znamená to, že sa musí pozerať, ako sa rodičia hádajú, zrazu sa jeden pred druhým predháňajú a tvrdia, že práve on/ona je tá najlepšia mama/otec na svete a že ten druhý je ten horší. Pri tomto „banálnom" hádaní sa zastavím, pretože chcem, aby ste si ten pocit vedeli predstaviť, a to hneď teraz. Predstavte si, že čakáte v Hypernove v rade pri pokladni, a pred Vami sa začnú dvaja (muž a žena) hádať:

ž: Tú fľašu, to si na čo kúpil?
m: Šak pre návštevu né?
ž: Dobre ťa poznám...vyhlonceš to sám....
m: ..úškrnok...muž sa obzrie vôkol seba
ž: Aj tak to sám vychlonceš, mna už nikdy neoserieš...(žena vystrúha kamenných odporný ksicht, načo sa muž viditeľne nasral)
m: Čo to rozprávaš, ja že ťa osieram? Jak ťa ja osieram, to mi vysvetli (zvyšuje hlas)
ž: Čo tu na mna kričíš, čo si myslíš, že čo si ty? Si obyčajný hajzej, tam si choď slopať k tej tvojej cundre!!! (žena vrieska)
m: K jakej cundre?!!! Koho ty volas cundrou?!!! (muž schytí ženu za chlopňu kabáta a ťahá ju k sebe...)
....

Nikto, opakujem nikto z vás by v tomto rade k pokladni neostal. Každý by sa vyparil čo najďalej od týchto dvoch. Jediný, ktorý by sa na toto divadlo prišli pozrieť, by bola strážna služba....

Čo boli vlastne títo dvaja? Boli to partneri, ktorí majú dieťa a ktorí majú problémy spolu komunikovať, nieto ešte žiť. Vy ste svedkom takej hádky a čo urobíte? Odídete, poviete si, vlastne som ešte zabudol toaletný papier alebo idem do inej pokladne, tam to pôjde rýchlejšie. A prečo si to poviete? Preto, že sa nechcete pozerať na dvoch ľudí, ktorí sa hádajú, sú hluční a nepríjemní jeden k druhému. Takže chytíte nákupný košík a kráčate preč. Problém sa pre Vás končí, ostane iba kúsok nepríjemnej emócie. Keď prídete domov, poviete svojej žene, „zlatko, nevieš si predstaviť, ako dnes dvaja, muž a žena, hádali v Hypernove...". Tým to pre Vás končí.

Ale kedy a ako to skončí pre toho chlapca, ktorý býva s nimi? Viete si predstaviť, že by sa teraz niekto pri Vás zastavil s kamerou, zamával s obálkou z 10-tis korunami a povedal Vám „dobrý deň, mladý pán, sme s televízie, máme pre Vás takúto ponuku, dáme Vám desať tisíc korún, keď sa na mesiac nasťahujete k tým manželom, ktorí sa teraz hádali...nebojte sa, dom majú veľký...tak čo beriete? Budete každý večer v telke naživo :))"...

Vy: Nie, ďakujem. Neberiem. A vy ich poznáte? Tých dvoch?
TV: Áno, vytipovali sme si ich, sú v rozvodovom konaní, chceme našim divákom priblížiť, ako rozvod vlastne vyzerá!!! :))
Vy: Áno, tak potom si tú kameru strčte niekam, zbohom!
TV: Ale pane....ako ste to mysl...

Takže kam dáme to dieťa aby nevidelo a necítilo, čo cítime my ostaní keď sa „títo dvaja" hádajú? Keďže dieťa býva s rodičmi, nedáme ho nikam. Musí všetky situácie znášať a to sa na ňom aj patrične prejaví. Neistota, úzkosť a strach sú pocity, ktoré dieťa začne cítiť každý deň. Ak keď príde deň bez strachu, bude šťastné ako blcha. Ak k tomuto strachu pridáme stres zo zápasu, čo sa asi stane? Čo sa podľa Vás stane, ak takéhoto malého človeka postavíte na kurt? Človeka žijúceho v strese, človeka, ktorý má strach, bojí sa, čo bude doma dnes večer?

...
- prehráva v prvom kole,
- vychádza z kurtu, plače, nechce komunikovať s matkou ani otcom
- rodičia to nechápu, postupne nadobudnú dojem, že tento šport ich dieťaťu škodí... a mýlia sa...

P.S.: Peter je skutočný, aj rodičia sú skutoční, rozhovor v Hypernove je vymyslený, nie však nereálny.

Malá rada
Pokiaľ na to finančne máte, dajte dieťa najprv na tenis. Ak sa ukáže, že to v neskoršom veku nebudete finančne alebo inak zvládať tak, ako by si to tréningový proces vyžadoval, môže dieťa prejsť na squash, ktorý sa tenista vie za 2 roky naučiť skutočne „ľavou zadnou" a nebude Vás to stáť možno ani1/5 z nákladov, ktorá Vám „zožral" tenis. Keďže squash je veľmi podobný raketový šport, dieťa vie dosiahnuť na veľmi vysoké méty aj v tomto športe. Navyše, pokiaľ má už dieťa čiastočne stabilizovanú techniku, tenisový úder mu môže „zostať", takže rekreačne alebo aj závodne môže hrávať naďalej.

Čo by sa stalo, keby ste to urobili naopak? Nevyšlo by to. Samozrejme pokiaľ hovoríme o prechode zo závodného squashu na závodný tenis. Po prvé, mali by ste v porovnaní so squashom zrazu niekoľkonásobné náklady, navyše, squashová technika, ktorá sa buduje od malička, kde hráči pracujú s raketami s hmotnosťou od 120g do 165g je úplne nekompatibilná s technikou úderu na tenisovom kurte. Tenisová raketa je cca 3x ťažšia, a squashoví hráči majú úplne inak vyvinutí pohybový aparát, ktorý by sa na tenis pretransformovával veľmi dlho. A prečo to z tenisu na squash ide? Je to všetko ľahšie - squashová raketa je 3x ľahšia, každý tenista, ktorý ju dostane do ruky, Vám povie „jéj, aká ľahká...". Squashový kurt má niekoľkonásobne menšiu plochu ako tenisový kurt, nešmýka sa na ňom, k squashu je potrebný menší rozsah pohybov (pri vykonávaní úderu), je oveľa ľahšie obsiahnuť celý kurt, a úder je len o niečo „iný" ako úder squashistu. Všetko je to tu oveľa jednoduchšie a treba zvládnuť iba logiku pohybu, to, že zrazu na kurte nie ste sami, že sa lopta odráža od stien a mení smer a iný švih raketou pri údere a aj iné držanie rakety.

Na proti tomu, squashista by dostal 3x ťažšiu raketu, povrch, ktorý sa šmýka (antuka), loptu, ktorá je niekoľkonásobne ťažšia a väčšia, sieť, do ktorej môže lopta naraziť a ktorá je veľmi vysoká, ešte pridajte vietor z pravoboku, trochu antuky v povetrí a prvý úder ďaleko do autu alebo do siete a skončili ste. Dajte tenistovi squashovú raketu, ukážte mu, kde na čelnú stenu má trafiť a on tam trafí, čiže úder nepokazí. Chcite to iste od squashistu na tenisovom kurte, dajte mu tenisovú výstroj a povedzte mu, nech trafí do poľa podania zospodu...bude to pre neho veľmi ťažké, pridá viac sily ako treba a lopta hneď skončí na základnej čiare.