Prvá vec, ktorú treba povedať hneď na začiatku, je, že športový psychológ je veľmi drahá záležitosť. Za jednu hodinu, resp. 45 min, u neho „necháte" aj 1000 korún slovenských a toto je dostatočná suma na to, aby si to človek rozmyslel, napr. s ohľadom na iné podobné náklady, ktoré s tréningovým procesom súvisia a ktoré sú o mnoho nižšie. Druhá vec je, že práca športového psychológa je nenahraditeľná a do úplne doslovne. Darmo budete chodiť 3x do týždňa na masáž, 2x na cchi-kung, popri tom budete jesť biopotraviny. Prácu psychológa nenahradí nik. Takže, kedy vlastne zapojiť športového psychológa do tréningového procesu? Keby sme dali bokom finančnú stránku celej záležitosti, tak by športový psychológ mal pracovať s každým športovcom a špeciálne s tými, ktorí:
- sa počas zápasu nevedia ovládať (nevedieť sa ovládať = hrať oveľa horšie, ako sa dá hrať, keď sa vedia ovládať),
- dlhodobo prehrávajú zápasy, ktoré po fyzickej a technickej stránke môžu vyhrať,
- trpia stratou koncentrácie po určitých momentoch v zápase,
- pociťujú dlhodobú stratu motivácie (dlhodobá = niekoľko mesiacov),
- z akýchkoľvek dôvodov chcú prestať hrať squash, hoci okolie to nechápe, resp. nevie dôvod,
- nastupujú na kurt so strachom z prehry alebo z čohokoľvek iného,
- atď. atď.,

Inými slovami - na športového psychológa sa obraciame, ak nastane problém, ktorý sa vám (trénerovi a rodičovi) nedarí zvládnuť tréningom na kurte, ani inými metódami, ktoré máte k dispozícii, a nesúvisí to s tým, napr. že niekto nešťastnou náhodou príde o prsty na ruke alebo podobné patologické záležitosti. Tu je dôležité vedieť, že aj práca so športovým psychológom môže bolieť. Asi tomu neveríte, ale skutočne to môže bolieť a aj to bolí. Je to však často jediná cesta, ako sa zbaviť strachu z prehry, zo sklamania po prehratom zápase, či ako sa jasne postaviť k návratu na kurty po operácii kolena (alebo ukončiť športovú kariéru so zdvihnutou hlavou). Treba na to odvahu, odhodlanie, peniaze a samozrejme toho správneho športového psychológa. Pokiaľ však siahate na tie najvyššie športové méty, nezaváhajte ani na minútu, dozviete sa o sebe veľa zaujímavého, stanete sa aj lepším športovcom a aj lepším človekom.

Pre rodičov detí s problémovým správaním (ktorých je dnes veľa), by som odporučil spoluprácu s detským psychológom, ktorý vám pomôže využiť šport na kompenzáciu správania dieťaťa. Je to jedna z ciest, ako sa s týmto správaním čiastočne vysporiadať.

Kde bolo tam bolo, boli raz dvaja hráči, ktorí sa nemali príliš radi a ktorých radšej nebudem menovať :) Obaja boli nižšieho vzrastu a obaja boli bývalí výborní tenisoví hráči. Ich vzájomné zápasy boli vždy sprevádzané „nervami", čiže vypätou atmosférou a častými protestmi, okrem iného aj preto, že hrali obaja veľmi dobre. No a raz, na jednom turnaji okolo roku pána dvetisíc, stalo sa zhruba toto:
- hráči narazili na seba na turnaji, ktorý organizoval IMET,
- po naoko pokojnej rozcvičke zápas začal,
- prvý set vyhral prvý z nich,
- druhý set vyhral ten druhý,
- tretí set patril opäť tomu prvému hráčovi, čiže to bolo 2:1 s tým, že počas setu začali obaja protestovať voči výrokom rozhodcov a napätie medzi nimi rástlo,
- vo štvrtom sete po vzájomnom konflikte po jednej z výmen, sa jeden z hráčov odoberá z kurtu,
- zápas je skrečovaný v prospech prvého hráča,
- druhý hráč zápas vzdal, keď išiel okolo mňa, na moju otázku „prečo..." mi s červenou rozpálenou tvárou pomedzi zuby povedal „musel som to skončil, lebo by som mu ublížil..."

Čo sa stalo? Druhý hráč nezvládol svoje emócie, avšak našťastie sa natoľko ovládal, že si uvedomoval blížiace sa nebezpečenstvo, že by sa úplne prestal ovládať, a súpera by nešportovo napadol (úder raketou alebo niečo podobné). Toto sa samozrejme stáva, hlavne emotívnym ľudom, ktorí sa do zápasu úplne „vložia". Neschopnosť premeniť rozhodujúce lopty v kľúčových momentoch sa veľmi ľahko dá pretransformovať na nenávisť voči súperovi (veď za všetko môže on!). V tomto prípade sa druhý hráč vyznamenal minimálne tým, že rozpoznal riziko, a zápas predčasne ukončil.